Mária Janušová ku výstave v River Gallery v roku 2013
MARSED 2013
Mariana Sedlačíková (1984) je predstaviteľkou súčasnej slovenskej figurálnej maľby mladšej generácie. Svoju tvorbu zameriava na výjavy a obrazy z každodenného života, ktoré vychádzajú z fotografií- buď internetovo dostupných, ako aj z momentálne prevažujúceho osobného archívu, kedy sa fotoaparát dostáva do pozície skicára. Použitím realistických techník, obmedzenej maliarskej palety, či redukciou a negáciou priestoru vytvára snové, melancholické obrazy s nejasnou naráciou.
Výstava MARSED 2013 prezentuje najnovšiu maliarsku tvorbu Mariany Sedlačíkovej, ktorá plynule nadväzuje na doterajšie východiská. Hlavným námetom sú i tu fragmenty pamätí všednej reality. Z fotografického podkladu izoluje anonymné subjekty, ktoré zasadzuje do neurčitého prostredia. Týmto destilovaním ľudských figúr z ich kontextu, minulosti, priestoru autorka likviduje akúkoľvek príbehovosť. Vyzdvihuje gestá a postoje, maľuje samotnú situáciu. Diváka tak núti sa zamyslieť nad vlastným vnímaním spoločnosti a zistiť, ktorým udalostiam z bežného dňa nevenuje pozornosť a automaticky ich prehliada. Zároveň sa divák stáva fyzicky prítomný v obraze- akoby to bol on, kto čaká na opačnej strane nástupišťa, chodníka alebo nasleduje postavy k nemu otočené chrbtom.
Okrem ľudí čakajúcich či pohybujúcich sa v priestoroch mestských ulíc, v najnovšej tvorbe Mariana zobrazuje umelca pri práci, kde ho zachytáva ako remeselníka, pozornosť sústreďuje na praktickú stránku povolania, ktorá narúša romantickú ideu umeleckej činnosti. V nových dielach zaznamenáva okrem priestoru mesta krajinnú scenériu, kde používa odlišnú paletu. Pri maľovaní figúry tu volí rovnakú farebnosť, ako má okolitý environment, čím sa v nej človek stráca, splýva s prostredím a tlmočí renesančnú myšlienku spätosti s prírodou.
Vystavené diela stvárňujú nekonečné momenty perfektného pokoja. Pamäť foto albumu poletuje dnu a von z prebudeného sna. Pokojné kompozície s jednou alebo malou skupinou osôb však vynášajú na povrch prejav samoty, smútku, možno až prázdnoty doby (v zmysle Gillesa Lipovetskeho). Z diváka- pozorovateľa tak autorka robí akúsi orwellovskú či murakamiovskú postavu v obraze, ktorá si pozorovaním uvedomí atmosféru súčasnosti a začne vidieť veci rozdielne. „Zavřel jsem oči, nastražil uši a myslel na pokolení Sputniků brázdicích nebeský prostor a spojených se Zemí jen nepatrným poutem gravitace. Na osamělé shluky plechu, které se náhodně setkávají, míjejí a pak zas na věky opouštějí v temnotách volného kosmu. Beze slov, bez závazných slibů. " (H. Murakami: Sputnik, má láska)
Mária Janušová
