Mariana Sedlačíková za podstatnú stránku svojich malieb považuje zastavenie momentu, ktorý sa reálneho sveta síce dotkol a nebyť toho, že si ho odfotografovala alebo vybrala z archívu mediálneho sveta, stratil by sa v zabudnutí.
Vo svojich obrazoch sa k nim vracia alebo lepšie povedané, oni jej ponúkajú možnosť vystavať nové príbehy režírované, ako vizuálna exkurzia po súčasnom svete mladej ženy – umelkyne, po ktorom nielen kráča, ale aj o ňom premýšľa, vzdoruje mu a je na ňom, ako väčšina z nás, závislá.
Už vo svojej prvej ucelenej sérii obrazov (Pekný obraz, Mnoho, Kontemplácia,...) z roku 2009, ktorými vstúpila do povedomia umeleckej scény, naznačila, že ju zaujímajú tie prehliadané a skôr nevýznamné „situačné linky“ videných, zažitých alebo len odpozeraných príbehov. Upriamila sa na situácie charakteristické pri návšteve ktorejkoľvek galérie. Pred zavesenými obrazmi, tu len naznačenými v monochrómnej anonymite, rozohráva situácie, v ktorých hlavného hrdinu hrá divák: pozerajúci, sediaci, fotografujúci...
Bežná galerijná každodennosť sa tu v obrátenom garde stáva dôvodom zastavenia „prítomného času“.
Dá sa povedať, že aj nasledujúce maľby koncipuje a maľuje v podobnom koncepte, kde raz nepatrný detail, inokedy celková dramaturgia obrazového príbehu prevracia ten prvý, čitateľnejší plán príbehu obrazu.
Aj keď sa postupne Mariana Sedlačíková vzdaľuje od plošnej a strohej maľby a jej maliarsky rukopis sa stal expresívnejším a senzitívnejším, dôvod maľovania, ktorým je „zastavenie prítomného času“ zostáva.
Ako sama hovorí: „ Chce dosiahnuť pocit zamyslenia, nie v dramatickom geste, skôr v nenápadnosti tej ktorej chvíle“.
A je pravdou, že sa jej to darí - doslova nás núti preladiť sa na iný rytmus vnímania, vystúpiť so šialenstva zhonu, prestať ho prijímať automaticky a konečne si začať všímať v čom žijeme, kým sme, kým nie, kým by sme chceli byť.....
Nenápadná mĺkvosť jej obrazov je premysleným konceptom od prvého výberu námetu, počítačovej prípravy, komponovania v obraze, či výbere spôsobu maľby. Potom, obrazové momentky vyberané z všadeprítomného obrazového archívu nie sú len sprítomnením plynutia času, ale témou k uvažovaniu mladej kritickej maliarky, nie už mladícky naivnej, ktorú pohlcuje objavená radosť z maľovania, či z prvých istôt nadobudnutých zručností.
Jej maľby nesú v sebe dve veľké témy.
Tá prvá je o hľadaní dôvodov maľovať, aj napriek tomu že nás obklopuje invázia obrazov a farieb.
Mariana hľadá výnimočnosť maľby, jej nenahraditeľnosť v špecifickom sprostredkovaní sveta toho videného i toho skrytého. Aj preto jej maliarsky rukopis má v poslednej dobe čoraz bohatšiu škálu fazón, tónov, výrazov, aby čo najtesnejšie, dokázala postihnúť povahu a náladu situácie, ktorú sa rozhodla povýšiť na tému obrazu.
Tou druhou, životne dôležitou témou jej malieb je kritické vzťahovanie sa k vonkajšiemu svetu – k jeho manipuláciám, povinnému predstieraniu, všadeprítomnému narcizmu, ale aj k ich odvrátenej strane – samote, strachu zo skutočnej intimity, strácajúcej sa prirodzenosti... Egon Bondy v Invalidných súrodencoch napísal, že: „Pokrok (se všemi valéry víry) je jinde. Nikoliv v revolucích, spoločenských převratech, ale v zastavení“.
Určite by nebol proti, aby sme tieto slová použili aj ako motto zatiaľ poslednej výstavy Mariany Sedlačíkovej.
